Pri návšteve Popradu a Tatier nikdy nevynecháme návštevu minipivovaru Tatras. V prevažnej väčšine sme boli s ich bohatou produkciou nadmieru spokojný, dokonca by sa dalo napísať, že čo sa týka piva, patria medzi to najlepšie minimálne na východe Slovenska.
Z poslednej návštevy sme si doniesli Ríbezláčik 12°. Ide o ochutený Witbier s ríbezľami.
Hefeweizeny môžem. V drvivej väčšine prípadov ak na nejaký natrafím, už ho chlemtám z pohára. Pri potulkách Popradom sme narazili na pšenicu, ktorú dobre poznáme z košickej prevázky, a do ktoréj bola pridaná zdraviu prospešná kráľovná tropických kvetov - ibištek.
Niekedy sa k človek dostane k remeselnému pivu aj na miestach, kde by to vôbec nečakal. Pozdravujem do Prager Frühling 1968 (link). Tu som totiž narazil pre mňa dovtedy neznámy brnenský ehm berlínsky pivovar Schoppe Bräu. Pivovar sa narodil v štvrti Kreuzberg a je na scéne od roku 2001. V malom varí nefiltrované, nepasterizované pivá so surovinami tej najvyššej kvality a nebojí sa odbočiť z vychodenej cestičky. Ku mne sa dostali tieto berlínske pivá:
Pri receptúre tejto IPY stál americký sládok Matthew Wirtz žijúci na Slovensku. Kým som sa dostal k tomuto pivu (popravde zo skúseností s Karpatom z Tesca som edíciu True American nemal chuť vyhľadávať (patria do nej ešte Black Friday IPA a Summer Boys Ale)), Matthew z pivovaru Karpat odišiel. Recept zostal pivovaru aj po jeho odchode a Apache IPA varí pivovar aj naďalej. Úspešne?
S plechovkami od fínskeho pivovaru Pyynikin Brewing Company som sa mal tú česť zoznámiť v rakúskom Lidli. Vtedy ma ani jedna z troch plechoviek (Red Ale, Session IPA ani (Session) Porter)) neuchvátila. Nebola to žiadna zverina. Skôr nuda. Na druhej strane neboli nijak technologicky chybné či nepiteľné, skôr šlo o slabšie odvary deklarovaných štýlov. V rámci akcie "ready for craft" (opäť sa mi nechce písať ďalšie úvodzovky) v slovenskom Lidli som s malou dušičkou vzal do košíka aj tento Pacific Pale Ale. Nakoniec však veľmi milo prekvapil. Že by zmenili stratégiu?
Základné počty máme za sebou, poďme teraz na vysokoškolskú matematiku. Tripel. Belgický trapistický pivovar Westmalle začal varit tento štýl pod názvom Superbier a v tom čase, v prvej polovici 20-teho storočia, predstavoval to najsilnejšie pivo široko ďaleko. V zložení obvykle býva až 20 % pridaného cukru s obsahom alkoholu v rozmedzí 8 až 12 %.
Z posledných Steam Brew z obchodnej siete Lidl som sa nepoučil (nahádzať do piva cukor a karamel na zvýšenie ampérov je iste tá správna cesta) a opäť som pichol do osieho hniezda. Dúfam, že naposledy.
Nepamätám si, že by som od českého Falconu pil nejaké zlé pivo. Ani podpriemerné alebo priemerné. Aj keď ide stále o kočovníka Jakuba, ktorý strieda malé nezávislé pivovary, svoju latku si drží prekliate vysoko. Mslím, že ho môžem v mojom imaginárnom rebríčku pretlačiť na vrchol rebríčka českých pivovarov (som zvedavý, kto ho raz predbehne). Takže keď som uvidel v chladničke istého podniku Stalker IPU, nebolo vôbec o čom rozmýšľať ...
Mal som česť výmenou dostať sa ku Kešovmu prvému domovaričskému pokusu o domáci Berliner Weisse. A že to chlapec vie, potvrdzujú nasledujúce riadky:
Po dlhšom čase som sa v rámci akcie "ready for craft" (nechce sa mi dávať ešte ďalšie úvodzovky) v obchodnej sieti Lidl zásobil niekoľkými pivami. Okrem belgickej krabičky (kufrík classic ales som z minulých skúseností našťastie odignoroval) som do košíka hodil aj tento stout v priesvitnej fľaši (?!), od ktorého som nemal žiadne očakávania. A takto nejako to dopadlo: